Hodnotenie používateľov: 5 / 5

Hviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívne
 

Viera pomaly umierala. Aj keď som sa všemožne o ňu staral, odmietala so mnou zdielať spoločný časopriestor. Poučený životom som ju odkopol ešte pred tým ako vydýchla naposledy. Nechcel som ostať s pocitom, že som bol opustený. Pre istotu. Bojovať sa nedalo, lebo energiu som potreboval na nachádzanie ďalších právd a niekedy aj na obedňajšie vstávanie. Vstávanie po spánku. Aj keď som sa s ňou jeden krát pokúsil uzavrieť dohodu, jednanie bolo len fiktívne, jednostranné, neprekonateľné a ešte som ho aj prespal, takže sa dalo hovoriť o fiasku.


S cibuľou som sa stále nespriatelil a tak som ostal na svete bez podpory duševnej aj telesnej. Je pravda, že po spomínanom finančnom oteplení vzťahov zo strany Vatikánu som do našej krčmy už mohol zájsť aj na nápoj a nie len sa zohriať pri peci, no, ako čas ukázal, umiernený dostatok finančných prostriedkov vedie, okrem iného, ku problémom s mrhaním času pri posedávaní nad nedopitým pohárom – samozrejme – len za predpokladu, že v krčme sa vysedáva vo štvrtok – teda v deň, ktorý je určený na žitie. Keďže je ale život minimálne šesťkrát dlhší, lebo všetky dni okrem štvrtku sú voľné, musel som svoje popíjanie obmedziť len na šesť dní v týždni, čím som sa vyvaroval časového obmedzenia svojho života.

Každý statočný pijan s miernym dostatkom peňazí, ktorý sa na dráhu pijanstva odváží a ktorý to dotiahne až na šesťkrát v týždni potvrdí, že časom sa siedmy deň (v mojom prípade každý štvrtok, samozrejme) stane dňom strateným, strašným, bolestivým, neprekonateľným, že sa stane dňom hrôzy a utrpenia, dňom, ktorý je najlepšie prespať, ale ktorý sa prespať nedá, lebo niekde, úplne vzadu, hlodá myšlienka na povinnosť ŽIŤ, LEBO JE ŠTVRTOK. A ako sa z tohoto šialenstva vymotať? Pijansky jednoducho. Negáciou cyklického momentu návratu som si mysticky dokázal, že žiadny deň nie je štvrtok a tak som s čistým svedomím každý štvrtok prežil na tabletkách, ktoré mi pomohli prespať sa do piatku, kedy som si zas mohol sadnúť ku poháriku a nasávať životnú energiu.

Na liečení som sa ocitol. Doslova. Neprišiel som, nedoletel, nedoviezli ma, len som sa tam zrazu ocitol. Nikto mi nechcel prezradiť čo môjmu príchodu predchádzalo, možno aj preto, že som sa nepýtal. Čas bol zrazu organizovaný, život mal pravidlá a voňal som. Hneď na začiatku pobytu som pochopil, prečo niekto dokáže tvrdiť, že pozná raj. Ja som ho nepoznal. Erárny čaj mi síce chutil, ale keď prišiel nočný nekľud, všetky výčapy ostali zatvorené. Darmo som žiadal, sťažoval sa, písal petície. Nenaliali mi. Poukazoval som na svoje vierovyznanie, zdôrazňoval som svoje filozofické úspechy, recitoval som postuláty a uznané pravdy, dokonca som upozorňoval na svoje nadštandartné vzťahy s Vatikánom. Zavesil som si nad svoju sieťkovanú posteľ fotografiu z výročného snemu sokoliarov za účasti šiestich mažoretiek v nádeji, že aj tento fakt pomôže personálu pochopiť moju výnimočnosť a potreby.

Na štvrtý deň konečne určili diagnózu a začali mi nosiť tabletky. Účinok sa dostavil hneď na druhý deň (budiž pochválena farmácia) – opäť som začal vnímať cibuľu...


comments